O meste
História mesta
O vzniku nášho mesta sa zachovalo málo poznatkov. Preto v tomto príspevku vychádzame z úvah a štúdií Prof. Varsika (1982). Do akej miery pravdivých, netrúfame si posúdiť. Pri zamýšľaní sa nad minulosťou Ružomberka, dostávame sa do obdobia udelenia mestských výsad, do roku 1318. Ale čo bolo predtým na tomto území dnešného mesta? Predsa tu nebol prales s divokou zverou bez prítomnosti človeka. Nie, tak tomu nebolo. Archeologické doklady sú dôkazom slovanského osídlenia územia Ružomberka už v 10. až 12. storočí. Koncom 12. storočia bol Liptov pripojený k uhorskému kráľovstvu a všetka pôda pripadla kráľovi. Kráľ Ondrej II. v roku 1233 rozdával kráľovskú pôdu svojim verným. Za vernú službu pre kráľa sa ušlo z kráľovskej pôdy tri poplužia aj Hudkovi v oblasti zvanej tera Reucha – Revúca.
Darované tri poplužia (1 poplužie je pole obrábateľné jedným záprahom) bola obrábaná pôda po oboch stranách rieky Revúcej pred vtokom do Váhu. Bola to iba časť kráľovskej zeme z rozsiahlejších polí a lesov. Ak teda bola pôda obrábaná a nebol tu les, svedčí to o prítomnosti a obrábaní pôdy ľuďmi na tomto území ešte pred rokom 1233, čo sme naznačili v predchádzajúcom tvrdení. Je predpoklad, že v blízkosti dediny Revúcej bol vybudovaný kláštor mníšok sv. Dominika, ktorý však do civílneho života ľudí nezasahoval. O tom, že tu žili Slovania svedčí už aj slovenský názov rieky Revúca (1263 aqua Reucha), ktorý dostala od „revania“, hukotu vody narážajúcej na skalnaté dno rieky. Liptov bol po pripojení k Uhorsku začlenený do Zvolenskej stolice. A územie dnešného Ružomberka bolo medzi prvými donáciami kráľa, lebo Ružomberok bol strategickým miestom. Vyúsťovala tu cesta zo Zvolena na sever do Poľska a križovala sa s cestou popri Váhu od západu na východ. Na križovatke ciest mal budúci Ružomberok dôležitú polohu. Hudkov syn Miloslav a neskoršie vnuci Ladislav a Dominik snažili sa túto zem zaľudniť. Tak počas 13. storočia tu vyrástla slovenská dedina rovnakého mena ako rieka – Revúca (1288 possessio Revche).
V niektorej literatúre stotožňujú dedinu Revúcu so súčasnými Lipt. Revúcami, ale tie sa v stredoveku nazývali Hričkovom. A o ich začlenení do Ružomberka po roku 1340 nemožno hovoriť. Majetok Hudkovcov mal jednu nevýhodu, že nevlastnili lesy. A vzmáhajúca dedina potrebovala drevo na stavbu príbytkov, výrobu náradia, kúrenie… Vnuci Hudka v roku 1274 požiadali kráľa Ladislava, aby im povolil ťažiť drevo z kráľovského lesa, ktorý na západnej strane od rieky Revúcej susedil s ich majetkom. Kráľ im povolil používať les v dĺžke ich majetku. Bol to les na kopcovitom teréne dnešného Námestia A. Hlinku, kalvárie a cintorína. O tom, že niet pochybností o jestvovaní dedina Revúca, svedčí aj zápis z roku 1288, v ktorom túto dedinu Hudkovci za 40 mariek striebra predávajú bratom Ivčovi a Ďurkovi, zemanom, praotcom rodu Kubínyovcov. Skutočnosť, že Hudkovci v tom čase ťažili drevo na uvedených územiach nasvedčuje tomu, že tento les, teda aj dnešné Nám. A. Hlinku boli neobývanou plochou (1274). Po vyťažení dreva kopec zarástol náletmi a divými ružami. V polovici 13. storočia poddaní aj z Liptova utekali do južnejších krajov z obavy vpádu Tatárov (1241). Kráľ po roku 1270 prikázal pôvodnému obyvateľstvu vrátiť sa späť. Ale na opustené územia umožnil prísť aj novým osadníkom – hosťom. Prisľúbil im štedré privilégiá. Ružomberok, ležiaci v hornatej krajine, sľuboval možnosti ťažby drahých kovov. Aj preto do formujúcej sa usadlosti a budúceho mesta a okolia pravdepodobne po roku 1280–1290 prichádzajú nemeckí kolonisti zo Spiša, Nemeckej Ľupče, z Banskej Štiavnice…
Od roku 1233 patrilo územie po oboch stranách rieky Revúcej pri sútoku s Váhom súkromným majiteľom, na ktorom už bola vybudovaná dedina Revúca. Nemeckí hostia sa mohli usadiť len na západ od rieky Revúcej pri Váhu (ale tam hrozili záplavy), alebo na kopci, na hore ležiacej nad dedinou. Predpokladáme, že po dohode so zvolenským županom sa rozhodli vystavať svoju dedinu priamo na hore. Tu vybudovali svoje obydlia, rínok pre trhy, vystavali kostolík. Pri príchode na miesto svojej budúcej dediny, na vyrúbanom kopci videli množstvo kvitnúcich kríkov poľných ruží. A tu sa dostávame k tradovanej povesti, že po vzhliadnutí miesta budúceho bydliska a množstva ruží, vzniklo pomenovanie osady ružový vrch – Rosumberg. Ak tomu tak bolo, názov sa ujal a v obmenách pretrval do dneška. Či spoločne s nemecky hovoriacim obyvateľstvom si na hore postavili svoje príbytky aj slovenskí občania, nemáme záznamy.
Pri odpredaji dediny Revúcej (possessio Rovche) v roku 1288, jestvujúcej na území dnešného Ružomberka, sú uvedení aj susedia odpredávanej dediny. Na východnej strane to bola dedina Gothal v údolí potoka Štiavnica a z druhej strany, z juhu, zem synov Bočka v údolí rieky Revúcej, v oblasti Bieleho Potoka. Pre dediny Revúca a Gothal bol na polceste medzi nimi na vyvýšenine postavený kostolík Všetkých svätých. O tom, že bol postavený v poslednej tretine 13. storočia svedčí archeologický výskum a keramické sídliskové nálezy. Kostolík patrí k najstarším sakrálnym stavbám na Liptove, zachovaným do dnešných čias. Presný rok príchodu nemeckých kolonistov na územie budúceho mesta nie je známy. Mohlo to byť v rokoch 1280–1290, alebo v úplnom začiatku 14. storočia. Boli to ľudia, ktorí prišli z baníckych miest, rozumeli práci s kameňom a vedeli ho pri stavbách využívať. Postavili si svoje príbytky, a keďže boli rímsko-katolíckeho vierovyznania, podľa obyčaje svojich predkov postavili aj kostol s nízkou vežou. Prvý záznam o kostole je z roku 1312. Zasvätili ho sv. Ladislavovi, kráľovi Uhorska. Kostol je jednou z najstarších zachovaných stavieb v Ružomberku, aj keď storočiami prešiel prestavbou od včasnogotického cez barokové úpravy až po novorománske prvky. V čase udelenia mestských výsad Ružomberku (1318) už kostol stál. V roku 1325 zvolenský župan, magister Donč vymenil dedinu Revúca aj s majetkami za Vyšný Kubín a pričlenil ju k Ružomberku. Obyvatelia dediny, bývajúci pod horou boli pripojení k ružomberskej fare. Táto obývaná časť dostala názov Podhora (Sub monte).
Predpokladáme, že na juh od Ružomberka už v druhej polovici 13. storočia na území synov Bočka musela byť dedina (dnešný B. Potok), pretože v rokoch 1332–1335 tu jestvoval kostol sv. Mikuláša. A kostoly vznikali pre ľudí a tam, kde ľudia žili. V roku 1318 na žiadosť magistra Donča bola ostrihomským arcibiskupom Tomášom v Budíne vydaná výsadná listina, v ktorej ružomberským mešťanom, alebo hosťom z Ružomberka (civibus seu hospitibus de Rosumberg) boli udelené také výsady, aké požívali mešťania a hostia z Nemeckej Ľupče. Ružomberčania si mohli voliť richtára, vlastného farára, slobodne poľovať, rybárčiť mimo rieky Váh… V roku 1340 kráľ Karol Róbert pri pobyte v Nemeckej Ľupči potvrdil a doplnil výsady Ružomberka vymedzil chotár mesta a od tých čias až do konca 14. storočia sa Ružomberok vyvíjal ako slobodné kráľovské mesto. Niektorí historici sa domnievajú, že výsadná listina pre Ružomberok je falzifikátom (Hyroš, Varsik). Možno podozrenie vyplýva z vtedajšej falšovateľskej činnosti J. Literáta z Madočian, ktorý bol za falšovanie listín v roku 1390 upálený. Ale v čase udelenia výsad nevieme, či už bol na svete. A ak by bol niekto iný vystavil výsadnú listinu, ako falzifikát, isto by liptovský župan Imrich Bebek, ktorý stál na čele preverovacej komisie v roku 1391 vyjadril pochybnosti. A už predtým v roku 1340 by kráľ K. Róbert nepotvrdzoval a nedoplňoval mestské výsady. Aj keď originál listiny sa nezachoval, je zachovaných viacero prepisov. Mestské výsady boli uplatňované tak, že platili pre prevažne nemeckých mešťanov bývajúcich na hore a nie pre slovenských obyvateľov bývajúcich na Podhore. To medzi oboma skupinami obyvateľov mesta podnietilo spory o úžitok z výsad. Do týchto sporov musel svojim mandátom z 10. júla 1376 zasiahnuť aj kráľ Ľudovít. Ale spory pretrvávali až do konca roku 1431, do príchodu husitov na Likavu a do Ružomberka.
MAGISTER DONČ
V roku 1318 prostredníctvom ostrihomského arcibiskupa Tomáša udelil Ružomberku mestské výsady. Na jeho pamiatku a slávu sme pomenovali ulicu v meste. Ale čo vieme o grófovi Dončovi, ktorý pred 700 rokmi malú osadu nechal povýšiť na mestečko Ružomberok ? Magister Dominicius Comes Zoliensis (Dominicius = Dominik = Donč) župan Zvolena a Liptova, podľa niektorých autorov pochádzal z rodu Drugeth a stáva sa pánom Liptova už začiatkom 14. storočia. O tom svedčia darovacie listiny zachované v archívoch. O jeho živote vieme málo, preto sa viac spoliehame na údaje zistené Š. N. Hyrošom a M. Belom. Aké zásluhy preukázal magister Donč kráľovi, že sa tešil jeho štedrosti, bol obdarovaný veľkými statkami v Liptove aj s hodnosťou župana stolice?
Z písomných materiálov sa dozvedáme, že magister Donč sa v bitke pri Rozhanovciach (1312) proti Matúšovi Trenčianskemu pridal ku kráľovi Karolovi Róbertovi, udatne bojoval a pomohol kráľovi k víťazstvu. Za jeho služby na bojisku bol menovaný zvolenským a liptovským županom (vraj tak boli dohodnutí už pred bojom). Niektorí historici pripúšťajú, že Donč zradil Matúša a prešiel na stranu kráľa. Neskoršie sa vyznamenal pri dobýjaní Komárna a Vyšehradu proti Matúšovi Trenčianskemu, za čo mu kráľ Karol Róbert v roku 1315 daroval hrady Sklabiňu a Likavu aj s ich panstvami. Bývalo zvykom, že za verné služby a oddanosť aj magister Donč daroval časti zeme a majetky (1318 Ružomberok, 1320 Lúčky, 1326 Dvorisko v Lipt. Sliačoch, 1330 Komjatná…). Takto v mene kráľa nie raz, obce obdŕžali od neho darovacie, potvrdzujúce, alebo prisudzujúce listiny na majetky a polia. Akým blízkym priateľom a dôverníkom kráľa bol Donč, to poznáme aj z nasledujúceho príbehu. Či pravdivého, nevieme.
„Kráľ Karol Róbert sa chcel pokajať za svoje poklesky, a tak sa v roku 1330 vybral do Jeruzalema navštíviť hrob Spasiteľa. Avšak pre nepokoje v kráľovstve medzi sedmohradským vojvodom a Valachmi s vodcom Bazaredom sa vrátil. Bazared, ktorý vždy bol kráľovi verný, i dane platil, neobviňoval kráľa Karola, ale ho prosil o pokoj a chcel aj kráľom zajaté územie opustiť. Aj akékoľvek služby chcel konať, 7000 funtov striebra zložiť a syna svojho do zálohy dať. Ale vystríhal kráľa na blížiace nebezpečenstvá a najťažšiu skazu. Na to mu kráľ tvrdo odpovedal. Jediný z veliteľov kráľa Donč, majúc dôveru kráľa, ho priateľsky pokarhal a radil mu pokoj zbraniam. Ale kráľ nedal na radu Donča a nasledujúceho dňa proti Bazaredovi začal viesť vojnu. Potom medzi vrchmi a lesmi sa ocitol, kde ani pre koní, ani pre vojakov nebola potrava a usadlosti boli všetkého zbavené. Valasi obsadili všetky vrchy, doliny a cesty a na uhorské vojsko kamene a šípy metali a vojsku len skaza a smrť nastávala. Po štyroch dňoch, okolo sviatku sv. Martina, skoro celé vojsko bolo povraždené. Kto zostal na žive, alebo bol ranený, do moci Valachov padol a z nich aj mnohí najvyšší kňazi s klincami do hláv vtlčenými ukrutnou smrťou skonali. Kráľ Karol Róbert ušiel skaze tak, že si zbroj vymenil so synom sedmohradského vojvodu. Z tých, čo kráľa najudatnejšie bránili bol Donč so synom Ladislavom. Kráľ viac božskou pomocou vyslobodený prišiel do Vyšehradu, kde ďakoval Ježišovi Kristovi a svojich verných bojovníkov, medzi nimi aj Donča, darmi a mestami odmenil. To sa stalo v roku 1331.“ O dva roky neskoršie Donč už sprevádzal Karola Róberta na ceste k neapolskému kráľovi. Predpokladá sa, že Donč okolo roku 1325 na báze možno templárskeho strážneho vrchu na dôležitej ceste z Uhorska do Poľska nechal z časti zborený, prevažne drevený hrad Likavu prestavať z kameňa a pristaviť ďalšie priestory.
O potomkoch Donča vieme málo, okrem spomenutého syna Ladislava. Magister Donč zomrel v roku 1338 a celý rod Donč bez žijúceho mužského dediča vymrel niekedy koncom 14. storočia. Matej Bel píše, že Likava aj celý majetok vymretého rodu, ako bývalo zvykom, prešiel na kráľa Žigmunda o čom by svedčili aj dobové záznamy. Je dokázané, že kráľ Žigmund bol v tomto hrade a v Ružomberku, v Kaštieli svätej Žofie vydal v roku 1397 výsady Nemeckej Lupči a v roku 1399 na rovnakom mieste priznal ďalšie výsady mešťanom mesta Ružomberok. Aj tieto historické poznatky a domnienky sú súčasťou histórie nášho 700-ročného mesta. /Zdroj: Ružomberský hlas, text: František Dian/
Galéria
