O meste

Geologická stavba okolia Ružomberka

Mesto Ružomberok  leží v severnej až severovýchodnej časti svojho chotára (katastrálneho územia), ktoré má výrazný severojužný tvar, pričom jeho južné časti zasahujú hlboko do územia Veľkej Fatry, Nízkych Tatier a iba bezprostredné okolie mesta leží v Liptovskej kotline.

História geologických výskumov a baníctva

Predchodcom geológie ako vedy boli poznatky získané pri baníckych prácach (montanistike). Okolie Ružomberka už v stredoveku bolo záujmovou oblasťou nemeckých osadníkov, ktorí pravdepodobne zahájili kutacie práce tam, kde predpokladali výskyt najmä drahých kovov, zlata a striebra. O baníctve v histórii mesta písal I. Houdek, (1934, 1938)  neskôr J. Sladký  Z ich prác sa dozvedáme, že už v listine privilégií mesta od uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou z roku 1340 dostalo mesto práva hľadať rudy, drahé kovy a minerály v svojom chotári. Síce nie rozsiahle, ale predsa len čiastočne produktívne baníctvo a hutníctvo existovalo tu až takmer do novoveku. Najstaršie dobre doložené písomné zmienky nachádzame o baniach v Matejkovej doline,  kde dodnes nachádzame stopy po zasypaných štôlňach. Striedavo sa tu ťažila zo žíl v kryštalických horninách (žula) hlavne ruda s obsahom striebra a olova. Posledné zmienky o ťažbe sú ešte z roku 1808. Autor state navštívil niekedy okolo r. 1960 jednu z týchto štôlní. Ťažba železnej rudy prebiehala na viacerých miestach v chotári. Azda najdôležitejšou bola Hlboká dolina (Hlbokô) nad Jaziercami. Vo vápencoch stráne Tisová sa totiž tu nachádzali kaverny s pomerne kvalitnou rudou (hematit, limonit), ale lokálne sa vyskytovalo aj olovo a striebro. Zmienky o ťažbe sú od r. 1693, neskôr bola postavená v doline železná huta, ktorá dokonca spracovávala dovážanú surovinu až z Oravy. Hutu spomína v „Notíciách“ aj Matej Bell. Zanikla pravdepodobne okolo r. 1750, kde v súvislosti s výstavbou papierní sa spomínajú jej ruiny. Železná ruda sa ťažila tiež na Bielom potoku. Štôlne v svahu Borovinského boli neďaleko dnešného cintorína na Bielom potoku.  Pravdepodobne od kutacích prác na železnú rudu je pomenovaná tiež časť Ružomberka Baníčné. Z rozvojom priemyselnej veľkovýroby v Rakúsko – Uhorsku význam lokálnych výskytov rúd poklesol, ťažba a spracovanie sa stalo nerentabilným a zaniklo. Ostali po nej len  lesom porastené pozostatky háld a a miestne názvy. Vedecké geologické štúdie v okolí Ružomberka vykonával v medzivojnovom období najmä A. Matějka (1927 a i.), sú tiež súčasťou širšie koncipovaného diela D. Andrusova. Neskôr na ne nadviazal. profesor Ružomberského gymnázia Ján Sladký, ktorý vydal vlastným nákladom  ojedinelé dielo s podrobnou geologickou mapou 1:15 000. Tieto práce boli neskôr akceptované neskôr v povojnovom období, pri vydaní Prehľadnej geologickej mapy Slovenska v mierke 1 : 200 000, list M –34 – XXIV Banská Bystrica (M. Maheľ, 1964). Najnovšie boli z nášho okolia vydané základné geologické mapy v mierke 1:50 000, ktoré už obsahujú nové v súčasnosti platné názvoslovie, terminológiu a chronológiu  (Polák et. al. 1997).

Petrografia a stratigrafia

Z hľadiska v súčasnosti používanej klasifikácie hlavných štruktúrnych jednotiek Slovenska sú  spomínané 2 pohoria súčasťou tzv. jadrových pohorí, Tatrika. V krátkosti si vysvetlíme všeobecné štruktúrne zákonitosti, opakujúcim sa v celých Západných Karpatoch na Slovensku. Tatrikum je charakteristické tým, že v centrálnej časti pohoria vystupujú na povrch tzv. “paleoalpínske jednotky“, tvorené hlbinnými vyvrelými horninami (žula, granodiorit), prípadne metamorfovanými, premenenými (kryštalické bridlice, ruly). Na kryštalickom jadre spravidla spočíva „obalová séria“, teda priamo na tomto podklade usadené morské mladoprvohorné a druhohorné horniny. Charakteristickou je postupnosť: permské kremence prípadne sopečné horniny, triasové vápence a dolomity, jurské rádiolaritové alebo krinoidové vápence,  rohovce, rohovcové vápence, miestami tiež bridlice, a nakoniec kriedové slienité vápence a slieňovce. Na tieto pôvodné, autochtónne či nepremiestnené súvrstvia, boli od juhu či juhovýchodu nasunuté „Subtatranské príkrovy“. V našom okolí ide o Fatrikum (starší názov Krížňanský príkrov odvodený od vrchu Krížna vo Veľkej Fatre) a Hronikum, ktorý nájdeme tiež pod názvom Chočský príkrov. V krížňanskom príkrove vystupujú hlavne slienité vápence kriedy, v chočskom príkrove vápence a dolomity triasu. V krížňanskom príkrove sa miestami vyskytujú „tektonické okná“, ktoré vznikli  odstránemím, časti hornín tak, že vystupujú starie členy spod príkrovov. Kryštalické jadro Veľkej Fatry nachádzame na južnom okraji katastrálneho územia Ružomberka a to konkrétne v okolí Malej Smrekovice (1485). Názov tejto jednotky je Ľubochniansky masív podľa miesta svojho najväčšieho rozšírenia. V chotári Ružomberka  klesá z hlavného hrebeňa pohoria dolinami Vyšný a Nižný Matejkov až do doliny Revúcej, kde končí na markantnom zlome. Smrekovica (1530), tiež ľudovo „Pán“ je tvorená horninami príbuznými žule, zvané Smrekovické tonality. Tieto sa tiahnu odtiaľ cez Vyšné až po Nižné Matejkovo, severnejšie i južnejšie  potom ide o „Kornietovské granodiority“. Graniodiorit je tiež hornina podobná žule, iba má trocha menej kremeňa a vizuálne je tmavšia. Ich textúra (usporiadanie kryštálov) je hlavne na východnom okraji usmernená, čím pripominajú ruly alebo migmatity.

Staršie treťohory – paleogén

Dno Podtartanskej kotliny a jej západnej časti, Liptovskej kotliny vypĺňa viac tisíc metrov mocné súvrstvie pieskovcov a ílovcov, zvané tiež flyš.  Na rozdiel od tzv. vonkajšieho flyša je iba málo zvrásnené a preto sa predpokladá, že sa po jeho usadení už nekonali v tejto oblasti príliš výrazné horotvorné pohyby. Môžeme si teda predstaviť okolie Ružomberka ako záliv paleogénneho mora, do ktorého sa usadzovali produkty zvetrávania okolitej súše.  Najspodnejšie časti paleogénneho súvrstvia  (Borovské súvrstvie) sú tvorené brekciami, neskôr zlepencami. Svedčí to  o iba začínajúcom procese poklese územia pod hladinu mora Súčasť tohto súvrstvia na obvode paleogénneho zálivu tvoria  numulitové vápence. Numulit je vyhynutý organizmus diskovitého tvaru (doslovný preklad “peniažtek” a práve v našom okolí, ale i na blízkom Mníchu nad železničnou stanicou sú jeho pekné výskyty. Konkrétne toto súvrstvie môžeme pekne pozorovať v lome  Nad Skalami, odkiaľ sa tiahnu v páse k Ludrovej. Zvyšok paleogénneho súvrtvia  je už tvorený iba  monotónnou masou pieskovcov a ílovcov.  Pre ich malú odolnosť nevytvrárajú skalné steny a na povrch príliš nevystupujú. Kontakt paleogénnych súvrtství so staršími dolomitmi chočského príkrovu môžeme vidieť napríklad v spomínanom lome na Skalách.

Kvartér – travertíny

Najmladšie geologické obdobie, štvrtohory, sa na našom území už neprejavujú morskou sedimentáciou, ale iba suchozemskou. Najvýraznejšími horninami sú tu travertíny. Travertínová hornina, ľudovo tiež tuf, vzniká z roztokov nasýtených uhličitanom vápenatým, teda v podstate rozpusteným vápencom. K nasýteniu dochádza za vyšších teplôt a tlakov v hĺbkach a pri vyvieraní na povrch sa travertíny usadzujú v podobe kôp, terás alebo pokrovov. V okolí Ružomberka sú najznámejšie travertíny v doline Revúcej. Na hlboko založenom zlome severojužného smeru (Revúcky zlom) tu vyviera a vyvieralo množstvo prameňov, v okolí ktorých sa travertíny usadzovali. Najjužnejšie je travertínová  terasa a kopa pod Bukovinou (785) kde môžeme súčasnú tvorbu travertínu aj sledovať. ďalej na sever sú známe výskyty travertínov na Jaziercach, kde čiastočne donedávna prebiehalo usadzovanie v jazierkach – oknách. Najsevernejší výskyt je potom v Trlenskej doline, hlavne na jej južnej strane, kde na travertínovej terase Vlčia skala stojí budova kláštora .