O meste

Povesť o meste

Rieka, popri ktorej panovník so svojou družinou už viac dní putovali, nemala konca. Len ju postupne úžilo a brehy zostrmeli. Jazdci, unavení a vyčerpaní, odkedy klusali po sotva znateľnej ceste, nachádzali väčšinou spustnuté oblasti – Tatári síce odtiahli, no zostali po nich vyplienené a skoro ľudoprázdne údolia. Čím ďalej na sever, tým výraznejšou sa stávala krajina omračujúca neskrotným vábením smrekových a borovicových porastov a rútiacich sa priezračných bystrín. Kopce, vynárajúce sa jeden po druhom, zrkadliace sa temnou zeleňou na svetlomodrej hladine, akoby nikde nekončili. Hustli na obzore, a čoraz viac, v úsilí odradiť prišelcov. Vyhrážali sa zablúdením. „Ak to takto bude ďalej, vrátime sa,“ pomyslel si mladý kráľ. „Do divých lesov sa oplatí jedine na poľovačku.“ Ešte skúsi so spolujazdcami obísť úzku zákrutu vodnej stuhy po chodníku stúpajúcom poza chrbty brál dovrchu. V polkopci a poloblúku sa pred nimi zrazu otvorila krajina. Na širokom podnose horizontu rozliate údolie obrúbené smaragdom hôr a uprostred ako očko v striebornej podkove rieky, ktorá ho obtekala, obrovský rubín – vrch obsypaný červenými kvetmi.

V záplave slnka žiaril, akoby ho pustošil najničivejší požiar. Kráľ a jeho družina zostali uchvátení. Kvôli nádhere v strede kotliny sa oplatilo merať úmornú cestu. Mladému panovníkovi prišla na um jeho pestúnka – bol malý chlapec, keď mu rozprávala o ďalekom zázračnom vrchu žiariacom purpurom kvetov. Údajne raz za sto rokov junákovi z kráľovského rodu prepustí jednu zo svojich v lupeňoch zakliatych krásavíc. Tento zázrak sa patrí uvidieť zblízka. Spustili sa nadol, kde chodník rozšírilo tak, že mohli kone popchnúť do cvalu. Zastali pod kopcom porasteným ohnivočervenými divými ružami. Pripomínal odpočívajúceho mnícha s kapucňou stiahnutou hlboko do čela. Tu videli, čo sa nedalo rozoznať z diaľky – akoby kopíroval obruč dávnovekých valov, purpur pretŕhal pod vrcholom perlový náhrdelník zo šípových kríkov kvitnúcich doružova.

Pomedzi ligotavé ružové perly sa predierala srnka. Ledva ju spozorovali v záplave kvetov – bola celá biela. Družina potichu zhíkla. Kráľ, náruživý poľovník, podvedome siahol do tulca a napäl tetivu. Šíp zasvišťal. Bolo počuť niečo ako výkrik, ako nárek, ako ozvenu. Keď dobehli na miesto, pod kríkmi medzi opadanými lupeňmi našli dievčinu. Ležala bledá, bez života, a krásna. Poranenia žiadne. Nešťastný kráľ pozeral po jazdcoch. Čo teraz? Bol medzi nimi jeden, o ktorom vedeli, že rozumie reči zvierat a vtákov. Chudučký človiečik, nápadný prenikavými očami a orlím nosom. Ten sa začal rozhliadať. V kríkoch povyše našiel, čo asi podvedome hľadal – červenú ružu priamo v srdci prepichnutú šípom. Odovzdal ju svojmu pánovi a naznačil gestom, aby kvet položil na ležiacu. Stalo sa. Z prebodnutej ruže vytiekla na bielu hruď nepatrná kvapka. Vari krv? Červeň postupne presakovala, šírila sa – plecia, ramená a líca dievčiny ružoveli. Zachveli sa mihalnice a potom sa nadýchla. Otvorila oči a videla skloneného kráľa, prekvapeného i naradovaného. Podal zázračne prebudenej ruku, pomohol vstať a usadil ju do sedla. Mladý panovník si po návrate domov vzal krásavicu za ženu. Na mieste pod vrchom porastenom červenými kvetmi založil osadu,  z ktorej neskôr vyrástlo mesto. Ruža, šípom prebodnutá, mu v erbe pristane.